DETI V KOSTOLE

            V čase, keď píšem tento článok, máme s manželkou štyri deti vo veku od desať mesiacov do jedenásť rokov. Aj ja mám niekedy pocit, že po doobedňajšej nedeľnej omši som minul energiu na celý deň. Zvlášť päť a pol ročný syn nám dáva zabrať. Ale aj on bojuje svoj boj sám so sebou. Keď mu pred omšou niečo sľúbim: napr. že ak bude dobrý, pôjdeme potom na zmrzlinu, a on sa ma počas kázne opýta: „Oci, a som dobrý?“ a ja mu odpoviem, že áno, a on mi povie: „Vieš, ale to ja nie kvôli zmrzline, ale aj kvôli vám, lebo vás ľúbim. A tiež kvôli Pánu Bohu.“ – tak verte mi, vtedy som „namäkko“.
            Mnohí rodičia sa sťažujú, že deti ich počas omše vyrušujú a nemôžu sa na ňu sústrediť. Niekedy to naozaj nejde, ale to neznamená, že vám i vašej rodine sa nedostáva požehnania cez účasť na svätej omši s deťmi.

            Aký postoj máme zaujať voči účasti malých detí na živote Cirkvi? Katechizmus o tom hovorí: Rodičia majú svoje deti od najútlejšieho veku zapájať do života Cirkvi. (KKC 2225) A tiež: Farnosť je eucharistické spoločenstvo a srdce liturgického života kresťanských rodín je osobitne vhodným miestom na katechézu detí a rodičov. (KKC 2226) Teda postoj Cirkvi voči malým deťom v kostole je vcelku pozitívny.
            Aká je skutočnosť? Pokojné a ničím nerušené bohoslužby pokladáme za normál a štandard a od tých, ktorí sú tam prítomní s malými deťmi (prípadne dospievajúci, noví ľudia), očakávame, že by sa mali prispôsobiť. Ale pozor! Cirkev nie je len pre „zaslúžilých“ či bezproblémových členov! Je to spoločenstvo, ktoré je povolané evanjelizovať, získavať nových učeníkov a privádzať ich k plnosti evanjelia!
            Iste, slávenie Eucharistie je v istom zmysle „uzavretou spoločnosťou“ pre veriacich a poučených, ale nie je len pre niektorých, ktorých si nikto nemôže dovoliť vyrušovať! Aj pokrstené deti sú plnoprávnymi členmi Cirkvi a cirkevné spoločenstvo by sa malo snažiť hľadať spôsoby, aby sa aj oni spolu so svojimi rodičmi mohli zúčastniť slávenia liturgie. A to nielen nejako okrajovo, ale plnohodnotne. Cirkev by mala byť family friendly a aj baby friendly. Len potrebuje odvahu vystúpiť zo zabehaných koľají a tvorivosť pri hľadaní nových ciest. To tiež znamená zrieknuť sa pohodlnosti, lenivosti a uzavretosti.

            A teraz chcem pridať niekoľko praktických rád, ktorými chcem všetkých otcov a matky malých detí povzbudiť. Lebo viem, že mnohí sú z účasti na liturgii s malými deťmi unavení, frustrovaní, znechutení a niekedy aj zranení z postoja okolia.

            1. Má to zmysel! I keď sa vám zdá, že to zmysel nemá! Svedectvo tých, ktorí vodia deti na bohoslužby už od malička, hovorí jasne a presvedčivo.
            Aby bolo jasné, účasťou dieťaťa na bohoslužbe nejde len o pestovanie osobného vzťahu s Bohom, ale aj o začlenenie do spoločenstva Cirkvi. Je to niečo ako príležitostné stretnutie širšej rodiny – na blízke vzťahy to samo osebe nestačí, ale je to vzácna príležitosť na posilnenie rodiny a vedomia, že „toto je moja rodina“. Ak sa nám podarí u detí vypestovať toto povedomie vo vzťahu k Cirkvi ešte pred pubertou, je to veľmi veľká vec.
            Niektorí namietajú, že deti to nemôžu v kostole chápať. Svätá omša je však „tajomstvo viery“ a práve v tom je liturgia úžasná, že ponúka tajomstvá viery nie iba slovami „pre dospelých“, ale aj gestami, symbolmi, úkonmi. Vieme, že svoj význam má napríklad farba rúcha (zelená, červená, fialová, biela...), postoje (keď vstaneme, kľakneme si, kráčame v sprievode...), sviatostné znaky (chlieb, víno, voda...). Preto je dobré, aby deti nielen počuli, ale aj videli – najlepšie zblízka. A keď sa dieťa napríklad spýta: „Prečo je dnes pán kaplán v červenom?“, je možné mu dať odpoveď, ktorej porozumie.

            2. Nemusí ich to baviť! Niektorí rodičia sú sklamaní z toho, že ich deti svätá omša „nebaví“. To je v poriadku. Cieľom bohoslužieb nie je poskytnúť zábavu. Avšak – na druhej strane – ani unudiť k smrti. Problém býva často na strane rodičov, ktorí šíria aj na deti pocit viny, že omša nie je zábavná. Ani niektoré predmety v škole či očkovanie u lekára nie je zábavné, a deti ich musia absolvovať. Tu má význam ochota vysvetliť, motivovať.

            3. Je vhodné snažiť sa deti aktívne zapojiť do slávenia liturgie. Pre deti je to obzvlášť dôležité. Možno aspoň niektoré časti svätej omše by sme im mali umožniť prežiť aktívnejšie. Napríklad ja som si zvykol brávať v istom veku (cca 2-4 roky) dieťa počas kľúčových chvíľ svätej omše na ruky (napríklad počas premenenia), aby som ho upozornil na to, čo sa ide diať, pričom som zreteľne vyslovoval slová, aby ich aj dieťa počulo a postupne sa pridávalo.

            4. Hľadať vhodnú liturgiu. Citujem kaplána, ktorý to s deťmi naozaj vedel: „Viete, mne aj tých 45 minút s deťmi pripadá dlho...“ Ak je to možné, oplatí sa vyhľadať a navštevovať sväté omše, ktoré sú prispôsobené účasti rodín s deťmi. Neberte to ako útek z farnosti. Ak je možné iniciovať takéto liturgie vo vašej farnosti, povzbuďte kňazov a pomôžte im s tým. Buďte aktívni, komunikujte, spolupracujte.

            5. Berte ohľad na druhých. Nedovoľte deťom všetko, v prípade kritickej situácie stiahnite sa niekam, kde dieťa nebude vyrušovať ostatných. A pokiaľ je vaše dieťa naozaj problematické (to však neznamená, že je hriešnejšie ako ostatné) a neviete ho zvládnuť, neváhajte vyhľadať pomoc psychológa, prípadne ho nechajte na isté obdobie doma s opatrovateľom (prípadne sa pri ňom môžu striedať rodičia). Nech je to len dočasné opatrenie – okrem výnimočných prípadov.

            Na záver vás chcem povzbudiť, aby ste bojovali a vytrvali. Hľadajte spôsob, ako sláviť bohoslužby s rodinou zároveň aj ako rodinnú slávnosť, kde sa vás bude Boh dotýkať nie napriek tomu, že ste tam so svojimi malými deťmi, ale práve preto! Môže to byť ťažký boj, ale bude to boj, ktorý prinesie požehnanie pre vás i pre deti. Nenechajte sa odradiť a znechutiť. Možno budete musieť na čas ustúpiť, nebudete mať síl, ale nezabudnite opäť vstať a bojovať ďalej. Ak vám bude chýbať sila a trpezlivosť, volajte k Bohu a vyprosujte si ich od neho!

(zdroj: autor Richard Vašečka, spracované podľa časopisu Nahlas, krátené)